Najzákladnejšou vlastnosťou antistatických prísad je zníženie merného odporu materiálov a zabránenie hromadeniu statickej elektriny. Ich základné indikátory zvyčajne zahŕňajú povrchový odpor, objemový odpor a čas doznievania náboja. Rôzne materiály majú rôzne požiadavky na antistatické vlastnosti; vo všeobecnosti sa materiály s povrchovým odporom medzi 10^9 a 10^12 Ω považujú za materiály s dobrými antistatickými vlastnosťami. Antistatické činidlá zavádzajú hydrofilné skupiny, iónové skupiny alebo vodivé kanály, ktoré umožňujú adsorbovať alebo migrovať stopové množstvá molekúl vody na alebo v rámci povrchu materiálu, čím sa rýchlo uvoľní statický náboj a zníži sa adsorpcia prachu, riziko iskier a elektrostatické rušenie.
Z hľadiska fyzikálno-chemických vlastností majú antistatické prísady dobrú tepelnú stabilitu, chemickú stabilitu a dispergovateľnosť. Musia si zachovať štrukturálnu a výkonnostnú stabilitu v podmienkach spracovania pri vysokých{1}}teplotách (ako je vstrekovanie, extrúzia a vyfukovaná fólia) a nereagovať nepriaznivo so základným materiálom. Súčasne, aby sa zabezpečila účinnosť, antistatické činidlá by mali byť ľahko a rovnomerne rozptýlené v plastoch, náteroch alebo vláknach bez ovplyvnenia priehľadnosti, pružnosti a mechanických vlastností materiálu. Pre predzmesi alebo tekuté disperzné produkty disperzibilita priamo určuje rovnomernosť a pretrvávanie antistatického účinku.
Antistatické prísady majú dlhodobú{0}}účinnosť a kontrolovateľnú migráciu. Migrácia sa týka schopnosti antistatického činidla migrovať z vnútra materiálu na jeho povrch za vzniku účinnej vodivej vrstvy. Nadmerná rýchlosť migrácie môže viesť k degradácii povrchového výkonu, zatiaľ čo nedostatočná rýchlosť migrácie môže ovplyvniť počiatočný antistatický efekt. Preto vysoko{4}}kvalitné antistatické činidlá často vyvažujú rýchly počiatočný účinok a dlhodobú{5}}stabilitu, čím zaisťujú, že materiál si zachováva dobrý antistatický výkon počas celej svojej životnosti a zároveň spĺňa environmentálne a bezpečnostné požiadavky.
