Materiál jadra vodivých polymérov je organický polymér s konjugovaným π-elektrónovým systémom. Táto konjugovaná štruktúra umožňuje elektrónom pohybovať sa delokalizovane pozdĺž molekulárneho reťazca, čím dodáva materiálu vodivosť. Medzi najbežnejšie vodivé polyméry patrí polyanilín (PANI), polypyrol (PPy) a polytiofén a jeho deriváty (ako PEDOT:PSS). Tieto polyméry tvoria stabilné vodivé reťazce chemickou syntézou alebo dopingovou úpravou. Rozdiely v molekulárnej štruktúre rôznych polymérov ovplyvňujú ich vodivosť, tepelnú stabilitu a adaptabilitu spracovania.
Z hľadiska materiálových vlastností majú vodivé polyméry flexibilitu aj spracovateľnosť pri zachovaní dobrej vodivosti. Napríklad polypyrol môže byť spracovaný na filmy a vlákna pomocou nanášania roztoku alebo tlače, polyanilín vykazuje vynikajúcu chemickú stabilitu a odolnosť proti korózii a polytiofén a jeho deriváty kombinujú transparentnosť a laditeľnú vodivosť. Tieto vlastnosti umožňujú, aby sa vodivé polyméry široko používali vo flexibilnej elektronike, dotykových obrazovkách, vodivých vláknach a antistatických povlakoch bez toho, aby boli obmedzené tvarom a tuhosťou tradičných kovových vodičov.
Vodivé polymérne materiály ponúkajú flexibilitu pri chemickej modifikácii a funkčnom spájaní. Zavedením rôznych funkčných skupín, kopolymerizáciou alebo kombináciou s nanomateriálmi možno vyladiť vodivosť, tepelnú stabilitu a mechanické vlastnosti. Napríklad PEDOT:PSS je možné vďaka svojej dobrej rozpustnosti vo vode ľahko kombinovať s inými polymérmi alebo substrátmi za vzniku priehľadných vodivých filmov, zatiaľ čo polyanilín vykazuje výrazne zvýšenú vodivosť po dopovaní kyselinou. Táto flexibilita materiálu umožňuje vodivým polymérom nielen spĺňať základné požiadavky na vodivosť, ale tiež dosiahnuť multifunkčnú integráciu, čím poskytuje materiálový základ pre senzory, energetické zariadenia a inteligentné materiály.
